Harry Potter a slzy vtáka fénixa - Kapitola druhá: Odchod od Dursleyovcov

Začínalo sa stmievať. Na okno Harryho izby zaklopala nejaká cudzia sova. Harry jej otvoril okno a zobral si od nej list. Sova ihneď odletela smerom k zapadajúcemu slnku.

Harry

Nevychádzaj už dnes z domu. Počkaj na profesora Dumbledora.

Remus

„Ako keby som aj niekde išiel. Všetci sa o mňa strachujú. Nevedia pochopiť, že už nie som malé dieťa?“ Harrymu sa honili myšlienky hlavou rýchlosťou svetla. Bol tak zamyslený, že sa skoro až zabudol zbaliť. Hedviga bola niekde na love. Takže klietku len zmenšil a položil do kufra. Nahádzal doňho aj knihy, ktoré tu mal. Pod posteľou mal svoju metlu Blesk.
Počas tých dvoch týždňov sa mu podarilo vytvoriť kožené vrecúško, ktoré sa dalo dať na retiazku a zavesiť na krk. Bolo začarované tak, že sa do nej zmestili hocijaké predmety a mali váhu asi ako hrsť maku. Mohol ho otvoriť len osoba, ktorá poznala heslo. Vložil si doňho najdôležitejšie veci čo v živote mal. Fotoalbum s rodičmi, zrkadlo od Siriusa a neviditeľný plášť po otcovi.
Cez tie dva týždne neubehol deň bez toho, aby si nespomenul na svojich blízkych, ktorí neváhali položiť preňho život. Rodičia, Sirius a ďalší, o ktorých ani sám nevedel. Všetko to spôsobila jedna osoba. Ten najtemnejší čarodej na svete...Lord Voldemort. Všetci sa báli čo i len vysloviť jeho meno. Harrymu sa podarilo 5 krát sa s ním stretnúť a uniknúť mu. Už sa ho nebál. Poznal proroctvo, vedel o čo sa musí aspoň pokúsiť. Urobiť to pre tých, ktorí sa mu hrdo postavili....ako jeho otec.
Z premýšľania ho vytrhol zvonček pri dverách. Rýchle zbehol po schodoch. Nestihol však prísť ku dverám ako prvý. Stála tam už teta Petúnia s otvorenými ústami.
„Dobrý večer, moje meno je Albus Dumbledore,“ bolo počuť rozbitie vázy pri dverách. Teta petúnia sa skoro neudržala a odpadla.
„Čo t-t-t-u rob-b-bíte? Povedali ste, že sa už nikdy nestretneme.“
Albus Dumbledore sa na ňu pozrel a nepatrne sa usmial.
„Ach moja drahá Petúnia. Komplikácie sa vyskytli, už tu nie je bezpečie. Ale nebudeme si to hovoriť na prahu dverí predsa,“ rázne vkročil do dverí bez toho, aby pýtal povolenie.
„Harry ahoj, poď k nám dolu. Si už pobalený predpokladám. Bude to len chvíľočka.“
Profesor naňho šibalsky mrkol jedným očkom.
„Áno pán profesor, už idem.“
V tom okamihu sa do chodby vrútil strýko Vernon a za ním Dudley zvierajúci si svoj zadok.
„Kto vám tu dovolil vkročiť? Von z môjho domu!“ strýko bol celý červený v tvári ako párna lokomotíva.
„Dovolil som si vojsť dnu, keďže som sa chcel s vami porozprávať a usúdil som, žeby to na prahu dverí nebolo to najlepšie,“ pokračoval Dumbledore a vchádzal do obývacej izby.
Za ním do nej vošli všetci z rodiny Dursleyových a Harry. Harry si sadol na kreslo vedľa Dumbledora, ktoré profesor vyčaroval hneď pri vstupe do izby. Dursleyovci si sadli čo najďalej od nich, akoby mal nejakú nákazlivú chorobu. Chvíľku bolo ticho, ktoré však prerušil riaditeľ.
„Som tu aby som vás oboznámil, že Harry sa tu už nikdy nevráti.“
Nasledovalo ticho a po ňom výbuch radosti od strýka Vernona a Dudleyho.
„Ale čo s ním bude?“ nesmelo sa opýtala teta Petúnia a smutne sa pozrela na Dumbledora.
„Lord Voldemort zistil ako prerušiť ochranu tohto domu. Dokázal sa dostať do blízkosti vášho domu. Naštastie nezareagoval tak rýchlo a my sme mohli poskytnúť aspoň dočasné kroky. Podarilo sa nám zabezpečiť okolie ale neviem ako dlho toho budeme schopní. Preto som sa rozhodol, že Harryho pobyt tu u vás už nie je potrebný,“ povedal profesor a v očiach sa mu zmietali snáď všetky pocity.
„Sklamali ste ma s jeho opaterou. Dúfal som, že sa oňho budete starať aspoň tak ako o vášho vlastného syna. Teraz som však rád, že sa tomu tak nestalo. O Harrym už nikdy nebudete počuť. Myslím si, že on o vás už tiež nebude mať záujem po tých rokoch. Aj napriek tomu vám ďakujem za to, že ste mu aspoň na tie roky čo bol tu poskytli ochranu. Som vám zaviazaný.“
Profesor dokončil svoj “prejav“ a v izbe sa ozývalo ticho.
„Tak myslím, že už môžeme ísť Harry. Dovidenia. Prajem pekný zvyšok dňa,“ odrecitoval Dumbledore a ukázal Harrymu smerom na chodbu.
„Tak dovi,“ pozdravil sa Harry a chystal sa na odchod. Zobral svoj kufor na krku mal stále vrecúško a do druhej ruky Blesk. Načiahol sa na kľučku dverí a otvoril ich.
„Ahoj Harry a dávaj na seba pozor,“ povedala takmer nečujne teta Petúnia a zahľadela sa mu do jeho očí. Harry v nich videl lesknúť sa slzy. “
Niekde hlboko v duši vedel, že ho teta Petúnia má rada aj keď to nedala najavo.
Chvíľu len tak stál na prahu, kým ho profesor trošku nepostrčil. Posledný krát zamával tomu “prekliatemu“ domu a vyšiel v ústrety svetu.